Každý má svoju hranicu strachu
Moje príbehy / 19. januára 2021
Rodák zo Žaškova priznáva, že prvé etapy bývajú horšie – na piesčitý povrch, aký na Slovensku nemáme, si musí zvykať. Tohtoročný Dakar bol o to náročnejší, že si terén nemohol vyskúšať na iných pretekoch.
„Vzhľadom na koronakrízu sa nešli žiadne preteky v púšti, Maroko, Dubaj a podobne. Vpredu boli väčšinou zámorskí jazdci, ktorí púšť vo svojej krajine majú, z Čile či Argentíny,“ vysvetľuje Števo a dodáva, že ani tvrdý tréning nemusí stačiť na to, aby si na povrch zvykol.
„Môžem trénovať dennodenne osem hodín na motorke, ale u nás v lese. To je úplne niečo iné. To sa nedá porovnať,“ dopĺňa.
Podľa neho riskujú všetci jazdci, každý má však inú prirodzenú rýchlosť. „Ide o tréning a o to, kto má aký pud sebazáchovy alebo kde má hranicu strachu. Dá sa to získať len jazdením, jazdením a jazdením,“ vysvetľuje Števo. Inak sa správa jazdec, ktorý trénuje na púšti v Utahu, inak vyzerá tréning na Slovensku.
„Práve tu mám 30 centimetrov snehu,“ smeje sa pretekár.
Riskovať pre rekordné rýchlosti sa podľa neho neoplatí.
„Ja to chcem prejsť, rozbiť sa môžeš aj za dve etapy,“ hovorí.
Po minuloročnej tragédii, pri ktorej zahynuli na Dakare dvaja jazdci (Edwin Straver a Paulo Gonçalves) organizátori posilnili niektoré bezpečnostné opatrenia na trati. Na vybraných úsekoch zaviedli rýchlostný limit 90 km/h a jazdci mali povinne nafukovaciu vestu. Jej výhody pocítil Števo pri dvoch pádoch.
„Funguje to tak, že vesta sa nafúkne v stotine sekundy a potom pomalinky sfúkne. Jasné, že to nespasí, ale aspoň pomôže pri istej rýchlosti, aj to menej bolí,“ vysvetľuje Števo.
