Nebezpečenstvo zvané Dakar
Moje príbehy / 3. februára 2016
K prvým ťažkým zraneniam tohtoročných pretekov došlo už v úvode, keď čínska jazdkyňa, vletela medzi divákov, ktorým spôsobila vážne zranenia.
„My sme mali informácie len z facebooku a zo stránok Dakaru. Počuli sme, že nejaká žena, ktorá šoférovala Mini Cooper, vletela medzi divákov. Je iné, ak dôjde k úmrtiu diváka a iné, ak umrie jazdec. Niektorí diváci sú naozaj nedisciplinovaní. Je vidieť, že pre nich je najlepšie, keď im jazdec brnkne „späťákom“ popred nos. Vtedy je to pre nich zážitok, a tak to potom aj vyzerá. Organizátori tam síce dajú bezpečnostnú pásku ale oni neberú ohľad na nebezpečenstvo. Napríklad v Bolívii sme mali dva metre šírku a oni stáli tesne pri páske. Ja som šiel v rýchlosti 150 km/h a naozaj som sa bál, lebo pomedzi nich nebolo vidieť na trať či bude zákruta a oni len tesne predo mnou odskočili z trate.“
Situácia a vnímanie jazdcov na nehody sa však zmení v okamihu, keď vidia vážne zranenia súpera.
„Bolo iné vidieť Walknera ako leží predo mnou a má zlomenú stehennú kosť. V takej situácii si vravíš: Toto už nie je divák, toto je jazdec a jeho zranenie sa mohlo stať tebe!“
Števo samozrejme pri zranenom jazdcovi zastavil, aby sa uistil, či mu môže ešte nejako pomôcť.
„Keď som k nemu prišiel už tam, bol Goncalves. Videl som, že je pri vedomí a že ja by som mu už viac nepomohol. V takýchto situáciách stopujú čas len tomu, kto je pri zranenom prvý. On stlačí gombík a po zraneného príde vrtuľník.“
Jeho úloha v tejto situácii bola jednoznačná – nasadnúť na motorku, pokračovať a sústrediť sa.
„Počas ďalšej jazdy ťa to, čo sa stalo, drží a ty sa snažíš nemyslieť na to.“
