Šťastná trinástka, no s trpkým koncom
Moje príbehy / 2. februára 2016
Počas posledných kilometrov 13. etapy, keď už bolo takmer isté, že vystúpi na pódium a okolo neho sa zhŕkne kopa novinárov, Števo premýšľal, čo im v angličtine odpovie.
„Najprv som si to chcel napísať na rollbook, ale ten som zabudol. Tak som ďakovné vety skladal iba v mysli a dokola si ich opakoval. Nakoniec sme však na pódium ani nešli. Dalo by sa povedať, že som mal opäť šťastie v nešťastí, no tentokrát ma to obzvlášť mrzí.“
Časť SLOVNAFT Teamu si triumfálny pocit na stupňoch víťazov neužila.
„Zlatko s Marošom ma ešte počas jazdy čakali na pumpe v asistenčnom vozidle. Chceli sa uistiť, že bezproblémovo dorazím do cieľa, keďže pred nami bolo ešte 400 kilometrov. Inak by to možno stihli.“
S takýmto záverom dakarského maratónu nikto z nich nerátal. Po minulé roky bolo zvykom počkať, kým prídu všetci jazdci do cieľa. Až potom sa na pódiu začalo slávnostné odovzdávanie trofejí – od piateho miesta po prvé. Organizátori sa však rozhodli inak.
„Z ostatných stajní stálo na pódiu aj po 30 ľudí. Ja som tam mal iba dvoch, ďalší dvaja to nestihli. Cítil som sa ako piate koleso na voze. To, že som druhý „na papieri“, neznamená toľko, ako keď sa postavíte na stupne víťazov a cítite tú emóciu. To je na tom celom to najkrajšie. My sme o tento moment ako tím prišli. Zo zážitku, ktorý môže prísť len raz za život, nemáme ani jednu spoločnú fotografiu.“
