Stopa vs. intuícia
Moje príbehy / 17. januára 2021
Na pretekoch sa jazdci orientujú pomocou roadbooku – navigačných pokynov, ktoré dostanú k dispozícii krátko pred štartom. Na prípravu majú pretekári len chvíľu, Števo Svitko ju využíva aj na to, aby si k roadbooku pripísal poznámky o náročných úsekoch.
„Nebezpečné miesta som si napísal na papierik, a keď som sa k nim blížil, tak som si to pozrel,“ vysvetľuje.
Pri rýchlosti prípravy a dĺžke tratí by nebolo možné si úseky zapamätať.
Aj keď púšťou nevedie cesta, jazdci vidia stopy predošlých pretekárov. Nie vždy sú však jednotné. Sám Števo pripúšťa, že v tej chvíli bojuje jeho navigačná intuícia s inštinktom veriť väčšine, ktorá mohla zvoliť nesprávny smer. Má už skúsenosť, že jazdci pred ním sa pomýlili, priznáva však, že aj on v piesku zablúdi, stať sa to môže komukoľvek.
„Navigovanie sa nedá naučiť, dá sa v tom len zlepšovať. Aj najlepší navigátor spraví chybu, stačí trochu únavy a strata koncentrácie,“ vysvetľuje.
Nepriateľmi jazdcov sú všadeprítomné kamene. Majú vôbec šancu ich v tej rýchlosti vnímať alebo sa im vyhnúť? Je to ako vidieť ihlu v kope sena alebo, ako vraví Števo, kameň v pieskovej ceste. Kamene splývajú s povrchom a výsledok je podľa neho už len o šťastí – niektoré prekážky odletia, nebezpečné sú tie, ktoré sa nepohnú.
„Keď je voľný, je to v pohode, horšie je, keď je ešte meter v zemi…“ hovorí pretekár.
Niekedy sa však nebezpečným povrchom vyhnúť nedá, napríklad v kamenných riečiskách. Vtedy neostáva nič iné, len náročný terén prekonať.
