Stres je ako droga
Moje príbehy / 5. februára 2016
Ako stres zvládajú jeho najbližší a vôbec on sám?
„Jasné že to Katka prežívala a že sa bojí. Aj ja sa sám bojím. Keď si na závodoch cez sezónu, tak si to užívaš, lebo ideš prvé kolo, druhé kolo… Ale Dakar je stres! Pred etapami to predychávam. Tento stres je ako droga – nechceš drogovať, ale musíš to mať! Teším sa na každý budúci rok. Ale zrazu tam prídem, príde ten deň, príde tá etapa – som nervózny a už by som bol najradšej doma.“
Števo pri pomyslení na to, že by jeho dcéra chcela nasledovať stopy Dakaru priznáva, že strach o našich blízkych je väčší, ako strach o nás samotných.
„Malú by som na Dakar jazdiť nedal. Ani ak by som mal syna, tak mu to nedovolím. Na motocrsoss to áno, ale na Dakar určite nie. To nehrozí.“
Práve s takýmto postojom si o to viac cení podporu, ktorou ho zahŕňali jeho rodičia.
„Mamka sa bála. Tatko ma podporoval, aj cez mŕtvoly. On bol vicemajster v motocrosse, ale bolo to veľmi nákladné, tak s tým musel skončiť. Keď som začal jazdiť ja, mali najprv sme len malú krčmu v dedine. Neskôr musel otec rozbehnúť aj stavebné práce aby sme to utiahli.“